Tričko Antonio s trojplošníkom FOKKER DR.1 - biele

Určenie: Pre mužov

Keď som v priebehu prvej svetovej vojny v radoch britského kráľovského letectva lietal na "ťave", teda na mojom milovanom lietadle Sopwith Camel, Nemci proti nám útočili aj stíhacími lietadlami Fokker Dr.I Dreidecker. Toto jednomiestne trojplošné stíhacie lietadlo bolo slávne najmä preto, že v ňom lietal Manfred von Richthofen, povestný nemecký stíhací pilot, ktorý sa prezýval Červený barón. Ťažko povedať, kto bol v tej podivnej dobe väčšou ikonou - Červený barón, alebo jeho stroj?

Fokker Dr.I z dielne konštruktéra Reinholda Platza sa vyrábal v továrni Anthony Fokkera a prvýkrát sa k nebu vzniesol v júli 1917. Do roku 1918, kedy bola jeho výroba ukončená, vzniklo 320 týchto strojov. Vo vývojovom procese lietadla bolo niekoľko prototypov, ktoré ale nevyhoveli požiadavkám. Fokker uspel až s prototypom V.5, ktorý mal rohové vyváženie krídeliek a výškových kormidiel a väčšie rozpätie krídiel, ktoré získali aerodynamické vzpery. V.5 vďaka úpravám ponúkal veľmi dobrú manévrovateľnosť - umožňoval rýchle zákruty a mimoriadne stúpanie. Mal však aj svoje slabé stránky, jeho strmhlavý let bol pomalý a ani bezmotorový let nestál za moc.

Manfred von Richthofen zostrelil s novým strojom prvé anglické lietadlo 1. septembra 1917, bolo to jeho šesťdesiate "zárez na pažbe" v rade. Veľmi si toto lietadlo chválilo a uskutočnilo s ním nasledujúcich dvadsať zostrelov. Červený barón či Eso všetkých es, ako sa najúspešnejšiemu stíhaču prvej svetovej vojny tiež hovorilo, si ich na konto pripísal celkom osemdesiat. Ako jeden z najlepších pilotov prvej svetovej vojny získal Richthofen obrovskú popularitu a Nemci ho využívali v rámci propagandy. Chápal som to. Bol to skutočne skvelý letec. Schopnosti, aké mal, sa nedajú získať ani dlhým výcvikom, s nimi sa musíte narodiť. Červený barón vedel predvídať, ako sa situácia vyvinie, a tým pádom bol skoro vždy o krok vpred - ako majster šachu. Bojoval na strane nepriateľa, ale ja som napriek tomu vedel jeho majstrovstvá oceniť. O to viac, že som mal možnosť spoznať ho ako vzdušného gentlemana..

Niekedy, výnimočne, najmä zo začiatku vojny, nekončili vzdušné súboje fatálne. Zúrivosť vojnového konfliktu sa časom stále viac prenášala na každého z nás, pretože skoro každý trúchlil za nejakých svojich padlých, ale niekedy ako by sa tá červená clona šialenstva rozhrnula a ľudia dokázali oceniť mimoriadnu odvahu alebo výkon. Ako som už hovoril, lietal som na stroji Sopwith Camel, a kým ma jeden nemecký Fokker dostihol a priestrel ramena zo mňa do konca vojny urobil mechanika v hangári, stretol som sa s Červeným barónom vo vzduchu.

Ja a ďalší dvaja piloti sme sa vtedy vzniesli na krídlach "tiav", aby sme v rámci hliadkového letu prepátrali vzdušný priestor. Aj keď sme boli vo vojne, aj tak sme si užívali tú nekonečnú hĺbku neba. Ja teda áno, keď bol pokoj. Problém bol v tom, že pokoj sa niekedy bleskurýchlo zmenil na boj o prežitie. Práve ako vtedy. Zrazu boli tu, tri nemecké stíhačky so svojimi čiernymi krížmi nesúcimi smrť. Sformovali sa nad nami a vyzeralo to zle. Ale strieľali len zriedka, pripadalo mi to skôr, ako by si piloti na nás chceli vyskúšať svoje umenie manévrovať, dostať protivníka tam, kam chcú. O čo sa snažili moji kamaráti na "ťavách", neviem, ale ja som sa pokúšal uniknúť a do toho strieľať po nenávidených nemeckých strojoch. Nepriateľský guľomet zaštekal, strely sa zahryzli do krídla môjho lietadla. Pozrel som sa hore a bol tam, Fokker pripravený zaútočiť. Akoby mi z pľúc zmizol všetok kyslík. Fokker sa vzápätí objavil vedľa môjho pravého krídla. Otočil som tým smerom hlavu v domnení, že pohliadnem do tváre svojej vlastnej smrti, ale pozeral som sa do očí Červeného baróna. Spoznal som ho okamžite. Ochromila ma hrôza - ako by som mohol uniknúť legende? A potom ma napadlo, že slabinou Fokkeru je strmhlavý let a otočil som svoj stroj priamo dole.. Bol to manéver, ktorý sám o sebe mohol skončiť smrťou, a keď som o tom premýšľal s odstupom, myslím, že som si svojou zúfalou odvahou vyslúžil život. Barón ma nechal byť. Jednoducho ma pustil zo svojich pazúrov, pretože už po mne nestrieľal a ja som mal dosť času, aby som vyrovnal stroj a zmizol. A pritom som mohol byť ďalším zárezom na pažbe povestného stíhacieho pilota. Ako pamiatka na neho mi zostala len guľka v krídle môjho stroja. A tiež spomienka na pohľad jeho očí.