Tričko Antonio s motorovým rogalom MOTOR HANG GLIDING - navy

Rogalo sa, čo do zážitkov, nachádza niekde medzi bezmotorovým lietaním a pilotovaním lietadla. Za pomoci motora vyletíte do náležitej výšky, a potom už sa len necháte unášať vzdušnými prúdmi. Tým, že sa bez ochrany kovového plášťa a supersilných skiel vznášam oblohou, sa vlastne oblúkom vraciam k tomu, ako neba dobýval môj pradedo Antonio na začiatku dvadsiateho storočia. Vtedy bolo lietanie oveľa viac ako dnes spojené s odvahou, priekopníci lietanie za svoju vášeň často zaplatili najvyššiu daň.

Každé rogalo je dnes samozrejme oveľa bezpečnejšie, než boli vtedajšie lietadla, ale napriek tomu je potrebné k nemu pristupovať s pokorou. Frajerina stovky metrov nad zemou sa nevypláca. Ale stalo sa mi, že som sa dostal do problémov, bez toho aby som zbytočne riskoval. Jedného letného večera, ktorý nasledoval po horúcom dni, som vzlietol z letiskovej plochy. Za chrbtom mi v správnych otáčkach hundral motor, nado mnou sa rozpínala pätnásť metrov široká krídla. Keď som vystúpal do ideálnej výšky, motor som vypol a nastala chvíľa, pre ktorú väčšina rogalistů žije - úplnej súzvuk s prírodou, ticho a mier v duši. Idyla nad ľúbeznú krajinou uspávala moju obozretnosť, a to nikdy nie je dobre. Rozhodne nie vo vzduchu.

Moja rozjímanie v oblakoch prerušil náhly poryv vetra. Rýchlo som sa vrátil do reality a po dlhšej dobe sa rozhliadol po oblohe. Predo mnou bolo stále jasné nebo, ale za mnou ako by zo zeme vyrástol obrovský búrkový mrak. Musel sa spoza horizontu vysúkať neobvykle rýchlo. Jeho fialovo-šedé kontúry tvorili ostrú hranicu a ma došlo, že je čas na návrat na zem. K rýchlemu návratu.

Začal som klesať, ale ten divný apokalyptický mrak sa blížil rýchlosťou blesku, a to doslova. Prvý blesk totiž rozčísl oblohu snáď pol minúty po tom, čo som začal znižovať výšku. Vzápätí nasledoval rachot hromu. Videl som temne šedej pruhy dažďa a bolo mi jasné, že celé to božia dopustenie sa ženie mojím smerom. Blesk stíhal blesk a ja mieril k zemi rýchlejšie, než je rozumné. Bolo to zvláštne - v tom čase už som mal dostatok skúseností s lietaním bez motora aj s motorom, povedal by som, že ma nemôže nič prekvapiť. Ale nakoniec som sa prekvapil ja sám. Ovládol ma animálne strach zo živlov a ja zrazu reagoval ako zmyslov zbavený. Túžil som cítiť pod nohami pevnú zem. Bol som už len niekoľko desiatok metrov nad ňou, keď sa do mňa znova oprel silný poryv vetra. Plánovaná pravotočivá zákruta sa v okamihu zmenila v prudký obrat doľava a ja som vedel, že môj stret s plochou letiska bude oveľa tvrdšie, než by som si prial. Hlavou mi preletel rýchly film s obrázkami rodiny, pred vnútorným zrakom sa mi mihla aj zažltnutá fotografie môjho prastarého otca Antonia, po ktorom muži v našej rodine bez výnimky zdedili vášeň pre lietanie. "Tak vidíš, dedo," pomyslel som si. "Možno budem prvý Antonio Cameron, ktorý na svoju posadnutosť lietaním doplatí ..." A potom už sa krajina podo mnou približovala rýchlejšie a rýchlejšie, nasledoval náraz, a potom už len temnota.

Asi tušíte, že keď vám svoju príhodu rozprávam, temnota ma nepohltila nadobro. Ale chvíľu trvalo, než sa ma vzdala. Mal som zlámané obe nohy, narazenú panvu a z bezvedomia som sa prebral až po dvoch týždňoch. Ale rýchlo som sa dostal z najhoršieho. Môj ošetrujúci lekár neveril svojim očiam, keď na mojom nočnom stolíku objavil stoh časopisov a knižiek o lietanie. "Pochopil som, že sa možno nevidíme naposledy, mladý muži," odtušil sarkasticky. Ale jeho odhad sa zatiaľ našťastie nevyplnil. Som zdravý, plný síl a lietam ďalej, pradedo!