Tričko Antonio stiehač SPITFIRE MK-VIII. - čierne

Druhá svetová vojna bola plná príbehov, ktorých hrdinami boli piloti stíhacích lietadiel. Niektoré príbehy končili šťastne, iné nie. Tak to vo vojne chodí. V tej dobe sa stal pilotom aj môj syn Antonio (u nás v rodine je nepísaným zákonom, že meno sa dedí z otca na syna), navyše som mal medzi pilotmi aj mechaniky veľa priateľov, a tak sa mnohé z vojnových vzdušných príbehov stali súčasťou môjho života.

Jedným z určujúcich okamihov druhej svetovej vojny bola letecká bitka o Britániu. Základ britského stíhacieho letectva počas nej tvorili dva typy lietadiel - Supermarine Spitfire a Hurricany. Možno je to k Hurricanům nespravodlivé, ale pre nás, Britov, sa Spitfire stal hrdinom snáď väčším než sami letci. Bol a je pre nás synonymom odporu proti uchvatiteľovi.

Bitka o Britániu začala v lete 1940, ale dňom, keď zúrili Najúhlavnejší boja v oblakoch, bola nedeľa 15. septembra. Mal to byť konečný, zničujúce úder nemeckého letectva. Luftwaffe, presnejšie Göring, vtedy poslal do boja okolo 400 bombardérov a 700 stíhačiek. Proti nim sa vydala väčšina perutí RAF, teda okolo tristo lietadiel. Bolo treba zabrániť agresorom, aby sa dostali ďalej do vnútrozemia, preto anglická lietadlá zaútočila už vo chvíli, keď sa Nemci dostali na úroveň pobreží. V jednom sa Spitfire sedel môj priateľ, pilot Jack Roberts. Počas bitky tej osudnej nedele išiel do vzduchu dvakrát ... Zakaždým ale s iným strojom.

Keď sa vzniesol so svojím Spitfire prvýkrát, viedol si skvele. Jeho guľometné paľba zasiahla nielen dva nemecké bombardéry, ale aj stíhačku. Mohol si vyberať - nemeckí stíhači museli - na rozdiel od britských - bombardéry sprevádzať. Jack bol brilantný pilot. Manévroval so svojím strojom, útočil ako divoká včela, a vzápätí mizol vysoko nad hlavami nepriateľských pilotov. Nemecké Messerschmitt nemohli Spitfirom čo do stúpavosti konkurovať. Jackovej akrobatické kúsky a nemeckej lietadlá rútiaci sa k zemi s chvostom čierneho dymu však Nemca rozzúrili do nepríčetnosti. Jack sa stal terčom ich cieleného útoku.

Nemecké stíhačky sa nad Jackovým Spitfire sformovali tak, že únik nahor nebol možný, a tak sa pokúsil o zúfalý manéver - strmhlavý let dole. Prečo zúfalý? Všetci sme vtedy vedeli, že prechod do strmhlavého letu bol v roku 1940 slabinou slávneho Spitfiru, ktorá bola vyriešená až dodatočne. A to sa tiež potvrdilo. Skupina Messerschmitt sa pustila za Jackom ako útočiace jastraby a nemeckej guľomety stekali ako nahnevaní psi. Zásah! Z ľavého motora Jackova lietadla vyšľahli plamene. Jack hral o život. Odhadoval situáciu - je lietadlo poškodené natoľko, aby ho musel obetovať? Má vyskočiť a zachrániť sa, alebo sa pokúsiť o návrat na základňu na palube svojho stroja? Stavil na druhú možnosť. Možno mal viac šťastia ako rozumu, ale podarilo sa mu pristáť. Z hangárov sa k nemu zbiehali mechanici, bežali aj lekár a sestra, ale ukázalo sa, že "ošetriť" potrebovalo len lietadlo.

Jack sa vyrútil z kabíny, a keby sa ho snažili udržať na zemi v nečinnosti, bol by sa trhal. Behom chvíle sa z letiskovej plochy zdvíhal s ďalším strojom a nemeckej straty z toho dňa zvýšil o ďalšie nepriateľský stroj, ktorý skončil v troskách na zemi. Nemožno pochybovať o tom, že aj vďaka Jackovi sa RAF podarilo mohutný útok Luftwaffe z 15. septembra odraziť. Oproti nemeckým boli britskej straty polovičné.